Od slov o jeho nepotrebnosti sa prešlo k obsadeniu uvoľneného miesta.
Na začiatku tohto príbehu bola jedna zbytočná smrť človeka. 15. júna 2006 zahynul Ján Langoš. Nenápadný človek, ktorý ale pre Slovákov vytrucoval u postkomunistického politického establishmentu zriadenie Ústavu pamäti národa. Niekto si ho možno pamätá ako ministra z čias federácie, začiatkom 90-tych rokov. Bol unikátom, zrejme ministrom vnútra s najdlhšími vlasmi na svete, aspoň spomedzi svojich mužských kolegov. Po rokoch aktivít v antikomunistickom disente vstúpil po nežnej revolúcii roku 1989 do oficiálnych politických štruktúr. Posledných desať rokov svojho aktívneho života sa venoval vybudovaniu inštitúcie, ktorá by zdokumentovala zločiny totalitného komunistického režimu. Podľa príkladu svojho českého politického spolubojovníka Václava Bendu a ním zriadeného Úradu pre dokumentovanie a vyšetrovanie zločinov komunizmu. V máji 2003, po rokoch presvedčovania o potrebnosti inštitucionalizácie kolektívnej pamäti, sa stal šéfom Ústavu pamäti národa, predsedom jeho správnej rady.
Smrť človeka neznamená koniec človečenstva
Ján Langoš zahynul pre jeho osobu príznačným spôsobom. Nachádzal sa na ceste. Sedel za volantom auta, na služobnej ceste do Košíc. Nie po prvý krát, ani havária nebola jeho prvou, ale stala sa pre neho osudnou. Podľa policajnej správy z nehody, prednosť mu nedal vodič multikáry s fúrou štrku. Víťaz mnohých zápasov s ťaživým a často neviditeľným molochom našej kolektívnej minulosti sa stal obeťou "obyčajnej" dopravnej nehody s nákladiakom. "Letel" krížom cez Slovensko na súdne pojednávanie, na ktorom ho s kľudným svedomím mohol zastúpiť advokát. Koniec jeho života nechal množstvo otázok bez odpovede. Ústav pamäti národa smúti, ale vo svojej práci pokračuje.
Po zatiaľ bezzubých pokusoch spochybniť opodstatnenosť existencie takejto inštitúcie sa rozbieha v parlamente kampaň pred voľbou nového predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa. Uskutočniť sa majú tajné voľby. Sentenciu poslanca, niekoľkonásobného bývalého predsedu vlády Vladimíra Mečiara, že "Slovensko už takýto úrad nepotrebuje", prešli tak jeho politickí prikyvovači ako aj oponenti blahosklonným (?!) mlčaním.
Listina uchádzačov je pestrá. Ponúka na výber viacero notorických kandidátov najrozličnejších volieb (z nich asi najznámejší je viacnásobný účastník prezidentských volieb Milan Mojš-Kováč), ktorí sami seba považujú za najlepšiu voľbu. Dzurindova SDKÚ-DS vytiahla do boja s generálom-funkcionárom v dôchodkovom veku. Zrelý sedemdesiatnik Ladislav Pittner si má zase prilepšiť k dôchodku. Dvoch kandidátov postavila vládna SNS - Petra Bielika a Andriána Kuceka. Samotný Ústav pamäti národa navrhol Ladislava Bukovszkého a Mariána Gulu. Kto z deviatky uchádzačov bude úspešný nie je asi až tak dôležité. Náhradník bude a zostane vždy len druhou voľbou.
Budúcnosť Ústavu pamäti národa
Ambície nového šéfa budú v rozhodujúcej miere limitované množstvom financií, ktoré mu parlament pridelí v rámci štátneho rozpočtu. Bude živoriť, alebo sa dočkáme razantného prísunu peňazí? A vôbec, prekvapí niekoho, ak sa naša šetrná nová vláda rozhodne Ústav pamäti národa položiť ako obetný dar na oltár mnohonásobne deklarovanej solidarity a šetrenia? Tešme sa, občania. Budeme smieť "bez zábran" zabúdať na hriechy minulosti svojej i našej krajiny. Alebo predsa len vláda vytvorí priaznivú atmosféru pre rozpamätávanie? A dovolí, aby platili slová nemenovaného žijúceho klasika: "S minulosťou sa dá uzavrieť mier, iba ak o nej vieme celú pravdu."
Ak tomu hviezdy na našom politickom nebi nebudú priaznivo naklonené, tak zostáva už len nádej, že účet za zabúdanie nebude príliš "mastný". Jeden z mysliteľov 20. storočia svojho času na margo vyčíňania fašizmu dvíhal varovný prst so slovami: "Národ, ktorý si nepripomína svoju minulosť, je odsúdený prežiť ju opäť."
Autor (1960) je publicista, žijúci od narodenia na Slovensku.
